Tuláčik a Klára

Tento text bol napísaný ako laudácia pri príležitosti udelenia Ceny Trojruža, ceny za celoživotné dielo v autorskej tvorbe pre deti. Ponúkam vám ho v tejto podobe, lebo sa mi žiadalo k vzácnemu posolstvu knižky priniesť filozofickejšie ladenú reflexiu.

Erik Jakub Groch sa do slovenskej literatúry pre deti a mládež zapísal knižkami Tuláčik a Klára (2002), Píšťalkár (2006), Abe Aha a spol. Rozprávky pre indigové deti (2009), Šlabikár predmestia (2013). V jeho tvorbe pre deti dominuje tendencia k filozofickej rozprávke. Najesenciálnejšie, najčírejšie a invenčne sa prejavila v jeho prvotine pre deti - v knižke Tuláčik a Klára. V nej otvára dieťaťu v jemu prirodzenom spôsobe myslenia a prežívania okno do sveta vyšších pojmov. Nie však spôsobom povrchne intelektuálskym, predvádzavým. Symbolicky povedané: otvára mu okno, aby si pozrelo hviezdy.

Čo tým myslím? Jedna moja priateľka, hudobná skladateľka Meira Warshauerová, mi raz po spoločnej dlhej túre v Terchovej povedala: "Poď, ideme ešte pozorovať hviezdy! Človek, ktorý sa nevie pozerať na hviezdy, sa stáva arogantným." Hlboká pravda! Pochádza zo skúseností a zážitkov ľudstva, keď sa dotýkalo tých obsahov, pri ktorých nám už slová nestačia. V tom úžase je archetypálne uchovaný aj známy kľúč pretrvania zdravého rodu, jeho generácií. Aj Grochov príbeh túto skúsenosť ponúka:

"Tma odhalila na oblohe hviezdy. Klára si sadla na schody pred dom. Tuláčik si sadol Kláre na kolená a schúlil sa. [...] Potom sa pozerali na hviezdy."[1]

Povolanie "žiť"

Začnem tým obrazom, v ktorom môžeme zažívať s Tuláčikom prvotné okamihy túlania.

"Ááááách," zívol si Tuláčik, keď sa zobudil.

"Som práve na ceste," povedal.

A túlal sa ďalej, akoby sa nechumelilo.

Ale raz sa zatúlal nesmierne ďaleko.

A stratil sa.

"Uááááá," rozplakal sa Tuláčik, pretože obloha stmavla a vyzerala ako hlboké jazero. Oveľa hlbšie, ako koniec Tuláčikových labiek.

"Uááááá," plakal Tuláčik, kým nezaspal.

Snívalo sa o Niečom, na čo sa nedá zabudnúť. Chcel sa za Ničím rozbehnúť, ale reťaz ho nepustila. Tuláčik ju držal silno v zuboch, pretože bola celá z kostí. Bolo to hrozné.

Potom sa zobudil.

Keď Tuláčik otvoril oči, uvidel svetlo a Kláru.

Klára bola malé dievčatko. Práve písala do trávy svoje meno

KLÁRA.[2]

Z plaču a tmy, z neistoty a chladu, z úzkosti, zovretia a dezorientácie sa Niekto precitá do hrejivých zábleskov svetla. Veď stretol Kláru. Kláru, ktorá si jas nesie už v mene. A meno v starodávnom kultúrnom kóde znamená kontakt s dušou.

Klára a Tuláčik. Píšem to teraz z tej druhej strany, lebo ten Niekto, malý psík, práve prežíva intímny okamih: jeho dušu povolali žiť, veď ho pozvali do vzťahu, úprimného priateľstva. Nikdy predtým sa mu to zrejme nestalo. Tento okamih je teda mocný, intenzívny, hodný toho, aby sme ho aj my s Tuláčikom prežili. Tuláčik s Klárou si spolu nájdu domov. Nejde však o ten kamenný. Ten aspoň Klára mala. Sme svedkami udalosti hlbšieho existenciálneho významu. Otcovia filozofi by ju nazvali okamihom plnosti, zmysluplnosti.

Jeden z nich, Martin Buber, hovorí o tom, že človek je vzťahovou bytosťou, preto sa dokáže jeho život naplniť len v úprimnom vzťahu k bytostiam. Vo vzťahu, ktorý je láskyplný, pravdivý. Bez manipulácie a zištnosti. Účelovosť sa predsa spája s vecami - objektmi. A v ich područí človek stráca zmysel pre život. Tuláčik to zažil veľakrát: zachytil sa do reťaze z kostí, nechal sa opantať ikonickými značkami bytia (smokingom ako kostýmom dôležitosti; tiež chcel nasledovať hodiny, aby preukázal činorodosť a snahu zmysluplne stráviť čas.) Opieram sa teraz o filozofiu, o existenciálne kategórie. Prirodzene ich vynáša na povrch žánrový charakter diela.

Pri filozofických rozprávkach obyčajne ťažko určíme adresáta. V tomto prípade mu hovoríme prosto: Ty. A naozaj na hĺbavom dialógu medzi Tebou a Mnou je postavená Grochova rozprávka o Tuláčikovi a Kláre v jej jednotlivých významových vrstvách. Autor tak ponúka čitateľovi priestor sústrediť sa na vzťah, v ktorom sa obaja priatelia intenzívne počúvajú, rozmýšľajú o svojich vzájomných reakciách, a podľa toho ďalej konajú. Len tak sa môžu vzájomne poznať, teda vedieť, že si to TY. Len tak si môžu vytvoriť spoločný priestor. Rozprávač v tretej osobe má zasa možnosť komentovať. A tu Groch citlivo a múdro využíva príležitosť sprostredkovať predstavu vzťahu vo vyššom, existenciálnom rozmere. Je to vzťah blízkeho porozumenia, až nehy. Je to pohľad, v ktorom sa zrkadlí priebeh životného deja, a jeho zmysel v nekonečnom rozmere. V Grochovom rozprávaní sú protagonisti vnímaní, videní v láskavom spektre. Cítime to už v úvode, keď rozprávač komentuje meno Tuláčika:

Tuláčik bol malý psík. Bol ozajstný, ryšavý a smiešny. Čosi medzi postávačom a darmošľapom. Kamkoľvek sa rozbehol, vždy sa zatúlal. Raz sa rozbehol domov - a aj tak sa zatúlal. Našli ho spať na ceste. Bol schúlený a vyzeral ako ryšavé klbko vlny.[3]

Príznak porozumenia, nehy nie je daný len tým, že ide o šteniatko. Groch dáva čitateľovi zažiť láskavý prístup k procesu hľadania, so všetkým, čo k tomu patrí: stratenie smeru, neschopnosť to NIEČO nájsť, strach, pád, a možno i istá svojhlavosť či tvrdohlavosť v strácaní.

Už z úvodu je zrejmé, že psíka viackrát "našli". Nie však tak, aby sa zmenil jeho vnútorný status bezdomovca. Tí nálezcovia sú anonymní. Možno ho pozorovali, videli, niekam preniesli, priniesli. Nevytvorili si však so psíkom skutočnú väzbu. A tak aj ich tvár či meno zapadajú do psíkovej bezodnej tmy.

Zmena prichádza až s Klárou. Vzťah medzi dievčatkom a psíkom je symbolický. Reprezentuje podstatu toho, čo by sme mohli nazvať priateľstvom. Je vrúcny a autentický. Je teda lákavý. Dieťa ako príjemca príbehu doň vkĺzne ako do svojho. Napokon symbolické uvažovanie je mu najprirodzenejšie. Vníma výsostne symbolicky od prvých vedomých okamihov. Preto mu môže byť aj Grochovo filozofično priateľské, vlastné.

Ani si neuvedomí, že v priestore príbehu, či vlastne medzipriestore (v tvorivom prostredí vnútorného diania), toho prežíva a dostáva oveľa viac; už vlastne zažíva svoj celý život. Od začiatku, cez okamih v ktorom je, a v ktorom sa zároveň stretáva aj s prítomnou budúcnosťou.

Zodpovedajú tomu aj témy rozhovorov oboch protagonistov: o bytostnom ukotvení, vnútornom domove; o spoločnom nažívaní (ktoré sa premieta do starodávneho archetypu zaopatrenia, spoločného hodovania), o sebarealizácii a identite (v epizódach o slávno-neslávnej speváckej kariére psíka, a o smokingu - o tápaní medzi sebou po svojsky a možno i spoločensky uznávanou rolou, ktorú reprezentuje uniforma, kostým).

Dialóg medzi Tebou a Mnou vrcholí napokon v téme o večnosti premietanej do čarokrásnych okamihov, ktoré vzbudzujú úžas. Približujú nás teda k vyšším horizontom. Otvárajú v nás vnímanie presahu (príbeh o kúzelníkovi). Vrcholí aj v rozmýšľaní nad časnosťou, pominuteľnosťou, ktorá nás naháňa, tlačí, pripomína naše vlastné limity, neschopnosť zhostiť sa plne bytia výkonom; napríklad aj pre nekonečné množstvo možností a túžob (opäť odkážem na spomínaný príbeh s hodinami). Groch tento odveký vnútorný konflikt človeka príjemne harmonizuje: dá sa predsa zabudnúť na kukučkové hodiny, a ponoriť sa do okamihu, v ktorom sme PRÍTOMNÍ jeden pre druhého.

Grochov naratív je mnohovrstevný, sýty. Priezračným štýlom rozprávania sa približuje až k legendistickým žánrom. Tento spôsob kresby príbehu navodzuje atmosféru blízku dieťaťu. Veď práve takto tvarovaná symbolizovaná skutočnosť je preňho spôsob, akým realitu samo vníma. Tvory sú preňho ako symbolické bytosti. Vyznačujú sa presnou ikonografiou. Sú buď dobrí alebo zlí. V Grochovom príbehu však to zlo zahalila temnota minulosti, ktorú Tuláčik opustil (tušíme ju trochu z náznakov úvodného rozprávania). Teraz spoznáva domov ako blízky, svetlom naplnený vzťah:

"Všade môžeš chodiť. Nikde nie si sama. V každom rohu je príjemne."[4]

Vrstvy Grochovho príbehu odkazujú čitateľa k počiatku všetkých ľudských bytostí, k ich sebauvedomovaniu, no tiež k životnej ceste človeka, k jeho zreniu v napĺňaní a poznávaní toho, čo patrí k bazálnej stránke života (som doma), v jeho sebarealizácii (kým budem a čo dokážem), až po naplnenie vlastnej sociálnej, vzťahovej role (som priateľ, ľúbim). Obsahový potenciál rozprávania sa rozvíja medzi dvoma významnými pólmi: potrebou (sa) nájsť - spája sa s priestorom tmy, a nájdením (sa) - reprezentuje ho priestor svetla. Groch ich personalizuje, zosobňuje v postavách samotných hlavných protagonistov Tuláčika a Kláry. Aj dôrazom na mená, princípom "nomen omen".

Povolanie "nájsť"

Meno Klára (po latinsky jasná) možno v príbehu zažiť v spôsobe prejavu postavy. Jej prítomnosť umožňuje psíkovi nachádzať "méty" na ceste. Nepôsobí pritom ako direktívna vodkyňa, cvičiteľka či majiteľka psa. Dokáže byť ako priateľka partnersky plne zúčastnená na psíkovom životnom putovaní, a múdro vytvára priestor, v ktorom sa Tuláčik napokon dokáže zorientovať.

Groch ju psychologicky modeloval ako päť - šesťročné dievčatko, emocionálne vyspelé a intelektuálne nadané. Prekvapí nás hlbokým intuitívnym vnímaním. No predsa z nej príjemne cítiť aj detské spôsoby myslenia a prežívania, zdravé detské tápanie v životných situáciách a svojrázne detské riešenia.

Motív hľadania a nachádzania sa premietol aj do autorovho jazyka nápadne vysokou frekvenciou výrazov s významom pozerať sa, pozorovať, vidieť. A tiež v obrazoch, v ktorých dominuje zrakový vnem. Odráža to Tuláčikov vnútorný stav. Zžíva sa so "svetlom" domova, a postupne sa upokojuje a udomácňuje:

Tuláčik spal na schodoch.

Keď sa zobudil, otvoril oči.

Keď otvoril oči, videl, že je na svojom mieste.[5]

Videnie NIEČOHO sa teda spája s príznakom pokoja, spočinutia, bazálneho bezpečia. Je však spojené aj s činorodým poznávaním sveta, ktoré podnecuje psíkovo zmúdrievanie, zrenie. Groch pristupuje s láskavým humorom k detskej (ne)dokonalosti myslenia. Napríklad v tom, ako sa možno pozerať na tú istú vec a ako svoje odlišné pohľady harmonizovať. Hoci pri názore, čo je pre koho najlepšou pochúťkou: kosť pre psa, koláč pre dieťa, alebo kosť ako koláč pre oboch.

"Ale ja nijakú kosť nemám," povedala Klára.

Tuláčik bol z toho smutný.

A v tej chvíli jej voľačo napadlo.

Rozbehla sa do kuchyne. Spravila piškótové cesto. A upiekla piškótovú kosť.

Tuláčik pribehol do kuchyne.

Naozajstná kosť! A aká veľká."

Potom si odhryzol z kosti a prihovoril sa Kláre:

"No vidíš. Vonia ako piškótový koláč. Hmmm. Toto je taká mäkká kosť, že ju môžeš jesť ako normálny koláč."

A podal Kláre kúsok piškótovej kosti.

Máš pravdu," povedala Klára. "Jednoducho máš pravdu."

Klára sa tešila, ako chutí Tuláčikovi koláč.

Tuláčikovi sa páčilo, že Klára začala jesť kosti.

Príbeh sa začína prebudením - láskou. V úsvite lásky aj končí. Takej, ktorá raz pre Tuláčika nadobudne konkrétnu kresbu pekného partnerského vzťahu. Aj s tým súvisí to dôležité posolstvo: nájsť.

To NIEČO a ty a ja

Moje zamyslenie sa ešte dotkne odkazov k entitám a súcnam, ktoré v Grochovom filozofujúcom jazyku predstavujú TO, NIEČO. Neznámejšie a presahujúcejšie, než nám dokážu empiricky sprostredkovať naše zmysly, alebo než nám vie spoľahlivo vyložiť náš rozum. Dokážeme postihnúť, čo to je domov? Alebo naozaj vysvetliť presne, kto sme, čo to vlastne hľadáme, keď sa snažíme dostať z úzkosti, tmy?

Ty a ja si to pomenúvame v neprestajnom dialógu; so sebou, medzi sebou a medzi nami a NIEČÍM alebo NIEKÝM. Bytostne to prežívame, keď sme skutočne spolu. Možno si to ani nemusíme vykladať, vypovedať. Plynie to v nás, okolo nás, cez nás.

Grochov rozprávkový svet je ilustráciou hĺbania nad veľkými témami BYTIA. Premietajú sa nám v obrazoch a dejoch, ktoré sa cielene či zámerne vzťahujú k objektom ako NIEČOMU, čo milujeme, hľadáme, po čom túžime, alebo čo tvrdíme. Nemecký filozof F. C. Brentano to pred takmer 150 rokmi nazval intencionalitou. Oprel sa pritom aj o to, čo ľudstvo poznalo od dávnoveku, a preto o tých najpodstatnejších témach rozprávalo v príbehoch. Neboli presným pomenovaním obsahov veľkých tém (veď kto ich aj môže úplne slovami postihnúť, a tak, aby mali absolútnu platnosť), no vytvárali priestor, v ktorom sa veľké témy dali skúmať. Priestor, v ktorom sa prejavovali v predstavách, činoch, sprevádzali spôsob hovorenia postáv, ich myslenie, cítenie a prejav.

A tak nech si to aj ty, Tuláčik, v ktorého priestore NIEČO, k čomu ma vedie moje vlastné hľadanie. A nech som to ja pre teba, v ktorej ti zasvieti NIEKTO ako Klára. Skúmať sa dajú aj iné obsahy. To NIEČO môže vyjadrovať postoj medveďa alebo hnev krtka, ktorí sa v príbehu len mihnú. No celkom účinne doň vstúpia a zrkadlia Tuláčikov spôsob správania.

A tak sa vlastne cez príbeh dostávame k tomu spoznávaniu "ty".

Vzácne sú príležitosti, keď deti majú príležitosť zažívať vesmír ako svoj, svojský priestor, v ktorom majú právo a možno i úlohu pozorovať, žasnúť, prežívať, a teda aj učiť sa.

Timotea Vráblová

[1] S. 12.

[2]

[3] S. 7

[4] S. 11.

[5] S. 15