Bájky 1
Juraj Šebesta: Bájky 1, vydala Asociácia Corpus. Bájky sú kráľovským žánrom. A už od najstarších čias sú v kultúre skúškou autorského dôvtipu presne a analyticky postrehnúť správanie jednotlivcov i skupín, zložité sociálne vzorce, konštruktívne i deštruktívne modely správania. Juraj Šebesta vo svojej zbierke Bájky 1, (Asociácia Corpus)prichádza s inovatívnym zámerom. Nie v zmysle toho, ako podá, prerozpráva tradičnejší materiál z ezopského či z iných bájkarskych fondov, ale v tom, že hľadá výrazové dimenzie bájky: v modernom svete a v jeho symptomatickom prostredí (na uliciach, plných aut, v Carnegie Hall), s modelmi správania hrdinov a s udalosťami, ktoré príznakovo odkazujú aj na súčasný svet. Kľúčom k čítaniu nie sú vždy len vzorce správania postáv ale aj nečakaný stret udalostí. Nie osudovo nečakaný, pri ktorom by sme rozmýšľali nad metafyzickým významom náhody či nenáhody. Skôr neočakávaný pre neschopnosť hrdinov reflektovať situáciu a prekuknúť stereotypy a životné vzorce; či už širšie spoločenské alebo ich vlastné. Príkladom je aj bájka O kobylke na priechode pre chodcov uprostred mestskej premávky. Bežné miesto sa stáva dejiskom vážneho životného stretu. Kobylke síce správne zastaví kanec v kabriolete, no napokon ju predsa zrazí kôň, ktorý sa učí jazdiť na kolieskových korčuliach. Čitateľ si pritom môže všimnúť, že skutočnou zápletkou nie je otázka logiky v pravidlách "zvládania" priechodu. Ale čosi hlbšie, symbolické za celou situáciou: povrchné "prechádzanie" životným priestorom, predvádzavosť, sebaprezentácia či bezduchá koketéria.
Viaceré postavy z tradičného bájkarského fondu dáva Šebesta do nových problémových súvislosti. Konflikt líšky a havrana sa rozpracováva v novom príbehovom rámci. Autor pritom v rozprávaní využíva osvedčený adaptačný model rozširovania a prenášania symbolického významu. Súboj o sústo na obživu sa dostáva do širšieho problémového kontextu. Odkazuje na boj o moc v zvieracej ríši. Do uvažovania nad udalosťou tak autor vkladá významný prvok: je boj o moc, o vodcovstvo otázkou vízií a schopností viesť? Alebo je postavený nízko, pudovo - na zneužívaní základnej potreby uživiť sa? Výber kandidáta je symptomatický. Nie je ním ani lev, orol ani sova. Je ním sup. Príznaková neschopnosť hrdinov vyznať sa v probléme má v tomto prípade širší dosah - týka sa fungovania celého zvieracieho spoločenstva; komunity zvierat i jej hlavných protagonistov. "Zdá sa, že sup sa nepoučil z príbehu o havranovi", zdanlivo "poučene" zhodnotí situáciu líška, keď jej sup pustí chutný kus mäsa. Prehliadla však nové "poriadky". Veď ríša sa zmenila na supie teritórium. So supmi chodia hyeny "bratrančí" sa s nimi havran. Mäso bolo len podhodenou návnadou pasce na líšku. Šebesta s priznaným sarkazmom necháva bájke dva konce. V tom jemnejšom pre deti sa líška predsa ešte z jamy dostane. V dospeláckej verzii však biedne zahynie a stáva sa článkom potravinového reťazca požieračov mŕtvol. Nuž a sup je zvrchovaným kráľom, síce len v kráľovstve supov a havranov, ale veď to mu stačí.
Timotea Vráblová
